NEOFYT / absolútna skutočnosť

Kurátor výstavy: Adam Macko
Miesto konania: EQO (Priestor interaktívnej kultúry) Spišský Hrhov
Otvorenie výstavy: 3. 7. 2018 o 18:00 hod.
Trvanie výstavy: 3. 7. 2018 – 31. 7. 2018

neofyt (lat.):            

A/ nepôvodný druh rastliny, ktorý je udomácnený (naturalizovaný), trvalo sa vyskytuje na prirodzených stanovištiach uvažovaného územia a na uvažované územie sa dostal v botanicky historickej dobe (t. j. v dobe, keď jeho nedomáci pôvod možno doložiť priamymi metódami)     

B/ nový prívrženec ideológie, svetonázoru, klerikálneho či stavovského rádu

act one

Očakávanie.

Fyzická prítomnosť v intencionálnom priestore. Básnicky obývať, možnosť stopovať a skladať svety. Fenomenológia telesnosti ako prostriedok opúšťať, vstupovať do dutín, štrbín, výklenkov. Falickosť konania ako dialóg s prírodou /protovzťahové pohnútky - ľudské, príliš ľudské, anyone?/. Bruno Latour nás nabáda nechať vpadnúť vonkajší svet na scénu nášho prežívania a začať sa konečne dívať, áno, len čúmieť a nešpekulovať. Ecce homo, ta ne? Skutočné.

act two

Sen o bytí človekom.

Postmoderný autor sa chcel stať sofistom, racionátorom, dekonštruktérom snov o túžbách, chcel nahradiť ideu pravdy ideou pravidla /A Badiou/. Michal the artist predstavu o umelcovi de ratio nepopiera, stále je analytikom, tichým pozorovateľom, archivárom, inžinierom. Všetko tak akurát, vie, že sme síce nikdy neboli moderní, ale ani neuveril v apokalyptický koniec umenia, koniec tvorcu. Navracia našu pozornosť do lesných priestorov, k rituálnym nápisom, fetišistickému prírodnému objektu vo svojej prirodzenej časovosti. Dielom v línií série Pocta ďatľovi sa vracia k objektifikácií prázdna, vypĺňa dutiny a premiestňuje ich existenciu do výstavného priestoru. V sérií Pocta Latourovi nájdené artefakty kontextualizuje do apropriovaných inžinierskych skíc v ihlanovej inštalácií a vytvára intertextuálny dialóg ľudskej a prírodnej činnosti. Obdobne ju tematizuje dokumentárnou fotografiou, kde zachytáva nájdené vyryté nápisy, ktorých intimitu umocňuje inštaláciou drevenými lištami pripodobnením k domácim nástenkám. Celková familiarizácia autorovej tvorby je dôsledkom jeho vnímania bytia ako pustovníka, prechádzača, plynúceho a účastného. Jeho koncept nedovolí preferovanie konštrukčného nad autentické. Skutočné je žité je tvorené. Absolútne.     

act whothefuckcares...

Alternolit

Ak je dnes umenie naozaj fragmentom vytesnenej teológie, autorove objekty sú relikviáre altermoderného človeka 21. storočia. Aktualizované Filkove oltáre každodennosti. Dve definície pojmu neofyt nie nezámerne. Neofyt dielo, naturalizované objekty vo white cube prostredí. Neofyt autor, klerik vo svete bez boha.

Absolútne skutočné.

Adam Macko

NEOFYT / an absolute reality

Exhibition curator: Adam Macko
Venue: EQO (Interactive Culture Space) Spišský Hrhov

Exhibition opening: 3. 7. 2018 o 18:00 hod.
Exhibition: 3. 7. 2018 – 31. 7. 2018

neophyte (Latin)        

A/ a plant species not native to but introduced (naturalised) into a geographical region where it has since become established. The introduction of the species must be traceable and provable by direct methods.

B/ a person who has recently embraced an ideology or a belief, or a new member of a religious or secular order

act one

Expectation

Physical presence in the intentional space. The ability to explore and create new worlds and to inhabit them. The phenomenology of the physical as a path to forgiveness, entering hollows and niches, the phallic aspect of actions as a dialogue with nature /proto-relational motivation – human, all too human, anyone?/ Bruno Latour encourages us to let the outside world enter our experience and to observe, just stare without overthinking. Ecce homo, right? It’s real.

act two

Dreaming of Being Human

A postmodern author wanted to became a sophist, to rationalise and deconstruct dreams, to replace the idea of the truth with the idea of a rule /A Badiou/. Michal the artist does not reject the concept of an artist de ratio. He keeps analysing, observing quietly, archiving and engineering, knowing that we’ve never really been modern but not believing in the apocalypse of the art and artist either. Instead, he turns our attention to the woods and ritualistic inscriptions, to fetishist objects of the nature. His Tribute to the Woodpecker series objectifies the void, fills hollows and transports them to the exhibition space.  Tribute to Latour places found artefacts within the context of appropriated blueprints, creating an intertextual dialogue of human and natural activity. His photographs, intimate in their wooden frames reminiscent of personal corkboards, are a part of this process, documenting the inscriptions. The familiarity of his work stems from his perception of the existence through the eyes of a hermit, a wanderer, whose concept never favours the construction over the authenticity. What is lived and created is real. Absolutely.

 

act whothefuckcares...

‘Alternolite’

If art has indeed become a fragment of a forgotten theology, then the author’s objects are reliquaries of the ‘altermodern’ person of the 21st century. They are the updated version of Filko’s altars of the mundane. The two definitions of the term neophyte are not accidental. Neophytes, naturalised objects in a white cube environment and a neophyte author, a cleric in a godless world.

Absolutely real.

Adam Macko

Vedomie, dutina, v ktorej sa utvára čas

Kurátor výstavy: Miroslav Kleban
Miesto konania: Východoslovenská galéria, Hlavná 27, výstavná sieň A, Košice 

Otvorenie výstavy: 7. 12. 2016 o 18:00 hod.
Trvanie výstavy: 8. 12. 2016 – 26. 2. 2017

Aktuálna výstava Michala Machciníka (1989) prezentuje tvorbu súčasného košického sochára s jasne definovaným a nastaveným autorským programom. Klasickým sochárskym formám predchádza performatívny prejav, akcia, fyzicky podmienená činnosť, tak blízka sochárskemu remeslu. Machciníkovo intermediálne dielo sa pohybuje na rozhraní sochy, objektu, konceptu a nových médií. Vo svojich predošlých realizáciách autor skúma priestor ako fyzickú entitu v konfrontácií s kontemplatívnym odkazom vybraného miesta. Východiská tvorby sú podmienené teóriou Pontyho filozofie s transcendentálnym presahom autorovho záujmu o rôzne alternatívne formy východných náboženstiev a učení. Potreba materializácie okolitých javov nachádza svoje korene v pravekom umení paleolitu a neolitu. Nejasná funkcia umenia v tom období, či už sa jednalo o lovecké rituály, alebo len estetickú snahu zachytiť vonkajší svet, produkovala hmotný artefakt, ktorého slepé uctievanie viedlo k prejavom fetišizmu.

Súčasné teórie aplikujú podobné javy na úvahy o priestorovom a intersubjektívnom rozmere telesnosti s využitím základných filozofických kategórií akými sú čas, myslenie a sloboda. Autor si osvojuje Pontyho pasívne dimenzie vnútorného vedomia, ktoré je nutné vpísať formou, alebo objektom, do zmyslovej matérie. Citlivá fenomenológia a jej následná vizualizácia, ako opisný proces prostých javov sa u Machciníka sústreďuje na zmrazenie fyziologického času a prirodzenú stopu ako formu záznamu, či zápisu, ktorý bol vytvorený spontánne, bez vonkajšieho vplyvu. Vystavené objekty v muzeálnej prezentácii, sú výsledkom záznamov krajinných stôp a prirodzených deformácií. Apropriáciou prírodného prostredia, ich foriem, modeluje štrukturálne časozberné objekty amorfných tvarov, ktoré predstavujú relikvie, či pozostatky z procesuálneho zásahu autora. Záznamy prírodných procesov sú narušované anorganickým materiálom, čím autor nastavuje vlastnú autorskú techniku, ktorá je zaujímavým dialógom živého a neživého média. Vlastná zbierka objektov vznikala v rôznych časových rozpätiach v lesnom prostredí, zásahom do nežijúcich stromov a ich dutín vytvorených ďatľom. V Machciníkovom prípade ide o akúsi duchovnú výmenu medzi organickou a anorganickou hmotou, ktorá nás môže odkazovať aj na formy body artu (Petr Štembera – Vštepovanie, 1975) a land artu (Dezider Tóth, Michal Kern), formy slovenského akčného umenia 60. a 70. rokov.

Vo svojom výtvarnom programe, už od čias štúdií na košickej fakulte umení, autor skúma dejinný vývoj pustovníckeho a asketického spôsobu života, ktorý je úzko spojený s prostredím lesnej krajiny. Pustovnícky spôsob života v sebe zahrňuje neurčité geografické miesto a duchovné oslobodenia od určitého tradicionalizmu. Tieto aspekty nás odkazujú na sociálno – kritické problémy mestského prostredia, ale aj na akési ontologické odhmotnenie v duchu nového začiatku, zanechania starého spôsobu života a pripodobenia vlastného života k životu svätých. Okrem vystavených objektov autor na výstave prezentuje tzv. Hlavy z lesa, ktoré formálne vychádzajú z klasickej busty, ale nepoprú v sebe ready made ranných kubistických objektov (Picassova býčia hlava z fragmentov bicykla). Použitý materiál je nájdený, výhradne odhodený, odpad v lesnom prostredí. Používanie nájdeného materiálu tak recykluje (ne)rovnováhu medzi človekom a prírodou. Výstavná koncepcia je doplnená veľkoformátovými čiernobielymi fotografiami, ktoré vznikali ako výstupný formát zachytenia performatívnych zásahov do krajiny, bez narušenia biologickej rovnováhy. Fotografické monitorovanie lesného prostredia vytvára sochárske kulisy s adaptáciou pre galerijný priestor. Zároveň médiom fotografie Machciník spracováva náhodne nájdené letristické kompozície vyryté do kôry stromov, kde si všíma istú koreláciu medzi týmto fenoménom lesných anonymných odkazov a umením grafity. Vlastnou analýzou autor porovnáva procesy ich vzniku v rámci rôznych spoločenstiev v minulosti a v súčasnosti. Diváka možno zaujme, či prekvapí, intervencia vo výstave v podobe diela zo zbierok Východoslovenskej galérie, Ľudovíta Csordáka – Jedľový les. Dielo je koncepčne zakomponované k Machciníkovým farebným fotografiám interiérov lesa. Les je miestom imaginatívnych predstáv, príbehov a jedným z najčastejších námetov v dejinách krajinomaľby. Plenéristická maľba zo začiatku 20. storočia prirodzene komunikuje s konceptom Michala Machciníka aj so značným generačným odstupom. V celej tvorbe je u Machciníka nepopierateľný prístup Bartuszovej školy, ktorý je prítomný skrze akčné a gestické tendencie, dokumentujúce inscenovanú realitu s podtextom sociálne angažovaného umenia. Machciníkove umenie sa nerado inštitucionalizuje, samo chce byť akousi legendou o pustovníkovi, ktorý svoj život zasvätil umeniu hieronymovskej čistoty. Michal Machciník ukončil štúdium na Fakulte umení v Košiciach v ateliéry slobodnej kreativity a 3D pod vedením Juraja Bartusza. Počas štúdia absolvoval stáž na pražskej Akadémii výtvarných umení v sochárskom ateliéry Jindřicha Zeithammla (2012), v roku 2015 bol semifinalistom ocenenia Start point prize – ocenenie pre diplomantov európskych umeleckých škôl. V súčasnosti pôsobí na Fakulte umení ako externý doktorand u Prof. Petra Rónaia.

[1] Pozmenený citát : M.Merleau Ponty- Phénoménologie de la perception, Gallimard, 1945, s. 492.

 

Consciousness, a hollow where time is born[1]

Exhibitor Curator: Miroslav Kleban
Venue: East Slovak Gallery, Hlavná 27, Exhibition Hall A, Košice 
Opening of Exhibition: 7 December 2016 at 18:00.
Duration of exhibition: 8 December 2016 - 26 February 2017

Michal Machciník’s current exhibition presents the work of this contemporary Košice-based sculptor, which reflects a clearly defined programme. Classical sculptural forms are followed performative expression, action and physical activity, essential for this craft. Machciník’s intermedia work strikes a balance between sculpture, object, conceptual and new media art. His earlier pieces explore space as a physical entity, confronted with the contemplative legacy of a particular location. His work is inspired by Ponty’s philosophy that transcends the author’s interest in Eastern religions and philosophies. The need to give material shape to phenomena that surrounded them has driven people since Neolithic and Palaeolithic times. Whether the art of the time was primarily meant to serve hunting rituals or aesthetic purposes, the artifacts that were created inspired blind devotion that led to fetishism.

Current theories draw similar connection between such phenomena and reflections on spatial and intersubjective dimension of the physical aspect of existence, applying fundamental philosophical categories such as time, thought and freedom. The author internalises Ponty’s passive dimensions of inner consciousness that need to be manifested as a form of an object. Machciník‘s sensitive phenomenology and its subsequent visualisation as a way of describing simple phenomena focuses on freezing the physical time and recording the natural footprint, without any external intervention. The present exhibition features objects created as recordings of such footprints in the landscape and its natural deformations. By appropriating the natural environment and its forms, the author shapes these time-lapse structural objects as relics of his intervention. The records of natural processes are disrupted by inorganic materials. The author has developed this technique in order to facilitate an interesting dialogue between the animate and inanimate. This collection of objects has been created in the forest over a period of time, through appropriating dead trees and tree holes formed by woodpeckers. Here, Machciník has attempted a certain spiritual interaction between the organic and inorganic material, reminiscent of body art (Petr Štembera – ‘Vštepovanie’, 1975) and land art (Dezider Tóth, Michal Kern) in the Slovak action art of the 1960s and 70s.

The author’s artistic programme, which has formed during his studies at the Faculty of Art in Košice, has focused on the historical development of the ascetic life of hermits, closely tied to the landscape of the forest. Such a lifestyle encompasses an undefined geographical location and spiritual liberation from certain traditionalism. These aspects reflect the social criticism of urban environment, turning away from the material world towards a new beginning by casting away the old way of life and emulating the life of saints. In addition to the objects, the exhibition also features the so-called Heads of the Forest. These are formally inspired by classical busts, however, bear traces of early Cubist readymades (Picasso’s bull’s head made of bicycle fragments). By using exclusively salvaged materials, found discarded in the forest, the author recycles the (im)balance between humans and the nature. The exhibition also features large black and white photographs, capturing performative interventions into the countryside without disrupting its biological equilibrium. This means of monitoring the forest creates sculptural scenery adapted for the stage of the gallery. Through the medium of photography, Machciník also works with compositions found carved into the bark of trees, observing certain correlation between anonymous messages in the forest and the art of graffiti. He analyses and contrasts their origins and the communities of the past and present that created them. The audience may be surprised to see Ľudovíta Csordák’s painting Fir Forest as an integral part of the exhibition, alongside Machciník’s colour photographs of forest interiors. The forest is home to imagination, fantasies and stories and has therefore become one of the most popular subject matters in the history of landscape painting. The early 19th century plenair painting finds itself engaged in a natural dialogue with Michal Machciník’s concept, despite the considerable generation gap that separates the two artists. Machciník’s entire work is strongly influenced by Bartusz’ approach, relying heavily on gestures and processes and documenting the staged reality with strong social subtext. His art avoids institutionalisation, following the legend of a hermit, living his life in the art of purity. Michal Machciník graduated from the Faculty of Art in Košice, where he majored in free creativity and 3D art in Juraj Bartusz’ studio. During his studies, he spent some time at the Prague Academy of Fine Arts, studying sculpture in Jindřich Zeithamml’s studio (2012) and reached semi-finals at the 2017 Start Point Prize contest. This prize is awarded to graduating students of European Art schools. He is currently a doctoral student at the Faculty of Art, working in Prof. Peter Rónai’s studio.

[1] M.Merleau Ponty- Phénoménologie de la perception, Gallimard, 1945, p. 492.

Michal Machciník / Pocta ďatľovi  

Kurátorka výstavy: Gabriela Garlatyová
Miesto konania: Mestská galéria Rimavská Sobota, Hlavné námestie 5, Rimavská  Sobota 

Vernisáž : piatok 5. mája 2017 o 17,00 hod.
Trvanie výstavy: do konca júna 2017

Michal Machciník je absolventom sochárskeho ateliéru prof. Juraja Bartusza, čo do istej miery ovplyvnilo aj jeho tvorivé myslenie, najmä smerom k sochárstvu charakteristickému procesuálnymi a gestickými kvalitami, používajúceho významovosť chudobného a nájdeného materiálu, ale najmä tematizujúceho fenomén prírodného a kultúrneho v umení. Tento vzťah organického a civilizačného je dôležitým aj pre tvorbu Michala Machciníka.

Výstava predstavuje výber zo školských prác a najmä jeho diplomovú prácu rozmerného objektu Svoradov priestor. Tvoria ho opracované kmene vianočných stromčekov, ktoré Michal Machciník, ako aj iné materiály a predmety nachádza a zbiera v prírode a vytvára z nich objekty. Stromy sú lúčovito vsadené do nájdených objektov smaltovaných kúpeľňových vaní tvoriacich dutý priestor. Touto prácou Michal Machciník prináša do slovenského sochárstva spirituálne osobitú atmosféru diela, ktorú vytvárajú tvarové archetypy (dutina, hniezdo) a osobné mytológie (prežívanie – meditácia – výskum). Pustovník Sv. Svorad je zároveň metaforickým vyjadrením človeka žijúceho a „tvoriaceho“ v prírode, ktoré M. Machciník ďalej interpretuje v akciách v krajine fotograficky zaznamenaných ako Pocty (Pocta Michalovi Kernovi), alebo aj vo figurálnej soche Sv. Svorada s korunou zo závažiami z kameňov, vychádzajúc z legendy o svätcovi.

Jeho sochárska tvorba je spojená s priamym výskumom v prírode, v zbere prírodných, ale aj civilizačných, odpadových materiálov, ktorý dokumentuje pomocou fotografie, ale aj filmu , no najmä tento zberateľský výskum sochársky interpretuje.

Zbiera a zachytáva stopy divokej zvery, do sadry odlieva miesta, či sú to bahniská diviakov alebo hniezda vtákov v bútľavinách stromov, ktorých vnútro vypĺňa a vylieva polyuretánovou penou a epoxidovou živicou, aby sochársky zachytil odtlačky ich existencie. Takým je cyklus Pocta ďatľovi. Jamy, diery, hniezda sú zároveň materiálnym dokladom ich telesnej prítomnosti, ktorá je do nich odtlačená. V priestore galérie napriek tomu, že sa nejedná o klasicky modelované plastiky, či metodicky triedený materiál, ich vystavuje ako krehké a vzácne artefakty inštalované pod sklenené vitríny. Sú to organické a procesuálne objekty, ktorými vytvára pocty prírode, životu a jeho prejavov a zároveň sa prikláňa k nešpekulatívnej tvorbe, k umeniu, ktoré hľadá svoje zdroje v objavovaní procesov prírody a pôsobení človeka v nej: prírodné sochárstvo - odlievanie nájdených tvarov, zapojenie človeka do prírodného prostredia, kresba a grafika je pozorovaná v rytí obrazcov a textov do stromov, dokument vytvára pozorovaním a zachytením mediálne tichých dejov prírody.

Rituál sústredenia sa na určitý moment diania v prírodnom prostredí je zároveň meditatívnym aktom umelca. Kontemplatívnymi a sakrálnymi dielami sú svätostánky, ktoré pôsobia ako prírodné svätyne. Machciník ich oživuje a prenáša do galerijného priestoru ako inštalácie a objekty vzniknuté poskladaním z nájdených predmetov. Cyklus fotografií s ironickým názvom Kanál správ z okraja spoločnosti, sleduje stopy človeka, ktoré zanechal v lesnom biotope ako odkazy vyryté do kôry stromov. Z nájdených objektov z lesného prostredia vytvára busty vzniknuté ako ready-mady, ktoré zostavil do série Portréty z lesa.

Gabriela Garlatyová, kurátorka výstavy, máj 2017

Tribute to the Woodpecker

Curator of the exhibition: Gabriela Garlatyová
Venue: City Gallery Rimavská Sobota, Hlavné námestie 5, Rimavská Sobota 
Opening: Friday 5 May 2017 at 5 pm
Exhibition duration: end of June 20177

Michal Machciník’s time spent studying sculpture in professor Juraj Bartusz’s studio has had an impact on his creative thinking, manifested in his sculptures, which rely heavily on gestures and processes, humble and salvaged materials and reflecting the concepts of the natural and the cultural in art. The relationship between the organic and the civilised has played a crucial role in Michal Machciník’s work.

The present exhibition is a selection of the author’s schoolwork, predominantly his thesis – an object entitled Zorard’s Space, which consists of trunks of Christmas trees, found and incorporated into an object by Michal Machciník. The trees are set into salvaged enamel bathtubs. This work of art succeeds in introducing unique spiritual atmosphere into the context of Slovak sculpture, formed by archetypal shapes (a cavity, nest) and personal mythologies (experience – meditation – research). Saint Andrew Zorard the hermit is the archetype of a man living and ‘creating’ in nature and this aspect is further interpreted by M. Machciník in his action photographs entitled Tributes (Tribute to Michal Kern) as well as the statue of Saint Zorard himself, wearing a crown with stone weights, which is inspired by a legend.

M. Machciník’s work is closely tied to his research in nature and the application of salvaged natural as well as artificial materials, documented in photography, film and, predominantly, sculptures.

He captures the footprints of wild animals and makes casts of places, thus documenting wild boars’ swamps, birds’ nests in tree hollows, filling them with polyurethane foam and epoxy resin to capture the impressions of their existence. In his Tribute to a Woodpecker cycle, holes, hollows and nests simultaneously reflect the presence that has been imprinted in them. Even though these are not traditional sculptures, nor have the materials been sorted in any methodical fashion, they are exhibited as fragile and precious artefacts, protected by glass. Organic and process-based in their nature, these objects pay homage to nature and life in its many forms, while creating art that is not speculative but turns to nature, its own workings and its interactions with people. Such are his natural sculptures – casts of found shapes, the interaction between the man and his natural environment, drawings and graphic art found in three carvings and captured on media.

The act of creation is also a meditative moment, one in which the artist focuses on a particular moment in the natural environment. Machciník’s sanctuaries reminiscent of natural shrines are contemplative and religious pieces, transplanted into the gallery as installations composed on salvaged materials. A series o photograps, entitled somewhat ironically News Channel from the Fringes of Society, traces the carvings left by men in the bark of trees. Readymades dicovered in the forest turn into busts, creating a series entitled Portraits from the Forest

Gabriela Garlatyová, Exhibition Curator, May 2017